Budmerický kaštieľ je vrátane prehliadok expozície pre verejnosť zatvorený.
Z histórie kaštieľa:
Staviteľom kaštieľa je Ján Pálffy (1857 – 1934), ktorý pochádzal z červenokamenskej línie staršej vetvy rodu. História zámku v Budmericiach začína v rokoch 1888 až 1889. Kaštieľ je súborom viacerých slohov a období. Istá povedačka hovorí, že je tomu tak preto, lebo gróf sa vo Francúzku zamiloval do francúzskej kontesy, ktorú chcel požiadať o ruku. Zaumienil si však, že najprv musí svoje sídla (napr. aj Smolenický zámok) upraviť tak aby jej pripomínali francúzske zámky. Dotyčná dáma sa vraj vydala skôr, ako sa mu to podarilo dokončiť. Táto povedačka je prevzatá z výkladu sprievodcov z Bojnického zámku, kde sa týka Jána Pálffyho (1829 – 1908), posledného mužského potomka mladšej vetvy rodu, ide o historickými prameňmi nepodloženú „rozprávku“, ktorú asi vymyslel nejaký romanticky založený sprievodca, ktorý si pomýlil dvoch úplne odlišných Jánov, pričom Smolenický zámok neprestavoval ani jeden z nich.
Autorom projektu kaštieľa bol viedenský architekt Franz von Neumann. Okolo Budmerického kaštieľa je pekný anglický park s m
nožstvo starých a obrovských stromov.
Kaštieľ bol pre panstvo letným sídlom a keďže Ján Pálffy mal veľmi rád poľovačky, často sa v jeho okolí poľovalo. Neďaleko kaštieľa bola aj bažantnica a ešte dnes je možné natrafiť na zvyšky jej oplotenia v lese. Pálffyovci boli v Budmericiach zemepánmi. Budmerice boli v tom čase súčasťou ich panstva Červený Kameň.
Ján Pálffy postavil v Budmericiach aj malú fabriku – škrobáreň, zmodernizoval Horný majer, ako aj majer na Bielom vŕšku, postavil nový Palimajír a z podnetu kňaza, vychovávateľa svojho syna, dal postaviť sochu Panny Márie Lurdskej. Socha je len pár metrov od kaštieľskeho parku, na lesnej ceste, ktorá vedie k Červenému Kameňu.
Po smrti Jána Pálffyho (1934) zdedil Budmerický kaštieľ jeho jediný syn Pavol. Do histórie kaštieľa sa zapísala aj niekdajšia snúbenica Antoine de Saint-Exupéryho, ktorá tu rokoch 1938 – 1943 žila a písala. Lujza de Vilmorin bola v poradí piatou z Pálffyho ôsmich manželiek. Gróf v roku 1945 emigroval a kaštieľ bol znárodnený.
V rokoch 1946 a 1986 bol kaštieľ rôzne upravovaný a až do roku 2011 slúžil ako Dom slovenských spisovateľov.
Kaštieľ je zapísaný v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok.