Mŕtvy rybník

Ak chcel ďalej loviť, musel preraziť ľad. Išiel som za ním, predstavil som sa mu: Reku pán Šípoš, ja som Mrva, toto by ste nemali robiť. Ja som rybár, idem po Budmeričanov, a toto vám nedovolíme, lebo je to týranie tých rýb a všetko to tu zničíte. Išiel som teda zavolať chlapov z dediny, ktorí sú tiež rybári. Prišlo nás asi dvadsať. Urobili sme bariéru a pánu Šípošovi sme povedali, že ryby sa von už vynášať nebudú a do toho, čo tam zostane, sa dopustí voda, aby to ďalej žilo. Tí robotníci, čo tam boli, vyšli z vody. Potom sme čakali asi dve hodiny. Pán podnikateľ do nás stále vyskakoval, doniesol nejaký papier a tvrdil, že ryby sú jeho majetok. Potom odišiel a vrátil sa s dvoma policajtmi z Modry. Upozornili nás, aby sme nič nerobili, lebo majiteľom rýb je on, aj keď ani im sa spôsob výlovu nepáči. Tak sme ustúpili. Nechceli sme konflikt. Nakoniec som poslal dvoch chlapov k prítoku vody, čo už bol prehradený, aby aspoň tým malým rybkám, čo ostali, pustili vodu, aby to všetko nezahynulo. Mne to celé pripadá tak, ako keď si kúpite hektár lesa za stotisíc, vyrúbete ho, drevo predáte za osemstotisíc a potom poviete: Načo mi to je?

Aj toto je súčasťou histórie Vodnej nádrže Budmerice, viac sa dočítate na sme.sk.

Čítajte viac:

,