Fančál, Fanchal, Fancsal, Fonsol, Fonchal

Kataster dnešných Budmeríc zahŕňa aj pozemky zaniknutej stredovekej dediny Fančál. Dedina bola postavená na mieste, kde sa už v časoch eneolitu (5000/4700 – 4000 pred Kr.) rozprestieralo väčšie sídlisko.

Fanchal je Arpádovské meno, znamená “syn otca Bozete” a dá sa preložiť ako Božetechov syn. Fanchal (Fancsal, Fonsol) bol uhorským palatínom od roku 1136-1140. Vzhľadom na výskyt usadlostí nesúcich jeho meno, bol kráľom štedro odmeňovaný.
Podľa listiny ostrihomskej kapituly z roku 1291 boli v okolí Gidry tri zeme “tres terre Fonchal”. V jednej stál kostol sv. Petra, v druhej stál kostol sv. Ducha a tretia bola v tom čase neosídlená. Zo záznamov Nitrianskej kapituly sa dozvedáme, že v Hornom Fančali stál v roku 1322 kostol sv. Ducha.

Išlo o jednoloďový kostol z druhej polovice 13. storočia, ktorý mal štvorcovú svätyňu o rozmeroch 4×4,4 metra a samotná loď mala 8×6,8 metra. Steny kostola dosahovali hrúbku cez 1,5 metra a podlaha bola vydláždená tehlami. Medzi stredovekou omietkou sa našli kusy maľované červenou farbou. Stavby tohto typu sa na juhozápadnom Slovensku vyskytovali ojedinele. Ich budovanie sa pripisuje mníšskemu rádu cistercitov. Okrem kostola pri ktorom sa pochovávalo, stál na Fančáli aj väčší objekt, v ktorom bolo množstvo veľkých kusov železnej trosky. Baníctvo a metalurgickú činnosť u cistercitov dokazujú aj nálezy z Piliša. Tento rád v súčasnosti už takmer neznámy, sa v Uhorsku tešil kráľovskej podpore za čias Bela III. aj Bella IV.

Cisterciti sa popri zdôrazňovaní chudoby, askézy a fyzickej práce sa preslávili najmä vďaka svojej vynikajúcej organizácii. Ich motto znelo “novi milites Christi”. Podľa rehoľných predpisov sa predstavení každoročne, 14. septembra na sviatok Povýšenia sv. Kríža, schádzali na generálnej kapitule. Členovia rádu pochádzali zo šľachtických rodov. Dá sa predpokladať, že vedeli lepšie zaobchádzať s mečom ako s motykou. Pod ich vplyvom vznikli aj nové križiacke rehole. Asi najznámejším cistercitom je sv. Bernard, ktorý napísal regulu pre templárov. Zmienky že cistercitskí opáti viedli vojakov do boja máme aj z územia Slovenska.

Cisterciti sa zameriavali na osadníctvo, klčovali lesy, obrábali pôdu, chovali zvieratá, zakladali sady a záhrady. Podľa reguly mali vyhľadávať neosídlené územie v blízkosti vody, nedotknutej prírody z možnosťou samoty a silencia. Tam najprv vybudovali majer s jednoduchou kaplnkou, často len z dreva a prútia. Postavenia murovaného kláštora sa prví mnísi často ani nedožili. Svoje živobytie zakladali na vlastnoručnej práci. Boli uzavretí a nezúčastňovali na pastoračnej činnosti. V okolí opátstiev sa často nachádzali osídlené obce z obdobia ich budovania, v ktorých sa už mohla nachádzať aj farnosť. Cisterciti mali svojich murárov, ktorý rozumeli ich potrebám, regulám a držali sa ich architektúry. Tí bývali poslaní vybudovať budovy nevyhnutné pre život rádu.
“Žiadny z opátov nepošle do nového miesta menej ako 12 mníchov … neurobí to tiež bez predchádzajúceho vybudovania: oratória, refektára, miesta na spanie [dormitória], domu pre hostí a cely pre strážcu, aby mohli mnísi od začiatku slúžiť Bohu a žiť v rehoľnej disciplíne.”

O existencii kláštora cistercitov na Fančále nemáme žiadne písomné pramene. Zaujímavá informácia pre všetkých, ktorí veria, že Budmerice sa kedysi volali Kerstúr je, že Mikuláš z rodu Čák založil v roku 1214 cisterciánsky kláštor Keresztúr. Jeho testament vyhotovili v cisterciánskom kláštore v Egresi.

Prítomnosť uzavretej rehole na Hornom Fančále by vysvetľovala aj prítomnosť ďalšieho kostola v Dolnom Fančále. Uzavretá mníška komunita mala svoj kostol a osadníci svoj. Jediná zmienka o prítomnosti mníchov, ktorú zatiaľ máme je v súvislosti s jabloňovými sadmi v Jablonci. Tie vraj vysadili mnísi, ktorí mali v týchto končinách naučiť nových usadlíkov poľnohospodárstvu.
Prudký nárast osídlenia v našom regióne nastal po roku 1199, keď územie medzi Malými Karpatami a Váhom dostala od otca (Bela III.) ako veno Konštancia, keď sa vydala za českého kráľa Přemysla Otakara I. Konštancii sa pripisuje aj podnet na vybudovanie hradu Červený kameň a založenie jediného moravského ženského cisterciánskeho kláštora Porta Coeli. Tomuto kláštoru sa odovzdával aj výnos obce Boleráz.

V roku 1184 bol založený Pilišký cisterciánsky kláštor. Nemohol dostať majetky v svojom okolí a tak dostal pozemky v Bratislavskej stolici.
V Pilišskom komitáte mal veľké majetky aj urodzený barón Tiburc. Približne v polovici 13. storočia Tiburcovci preložili svoje sídlo na Červený Kameň. Jedna z prvých písomných zmienok o hrade a okolitých obciach zaznamenáva, ako ich o tieto majetky pripravili.

Pilíš bol obľúbeným miestom na poľovačky a tu sa udial aj jeden z najznámejších zločinov v uhorskej histórii. Drobné čiarky chýbajúce v arcibiskupovom liste zabili pred očami sedemročného princa Bela jeho matku kráľovnú Gertrúdu. Kráľovná bola pochovaná v tamojšom cisterciánskom kláštore.

Vo februári 1428 prežil Fančál spanilú jazdu husitov, ktorí prišli českou cestou cez Malé Karpaty. V Bínovciach odbočili na cestu, vedúcu cez Orešany, Modru, Pezinok a Svätý Jur k predmestiam Bratislavy a odtiaľ cez Bernolákovo na Senec, Trnavu. Majetky ležiace v okolí ich pochodu ľahli popolom. Zhorelo 600 dedín a mestečiek.
Koncom 15. storočia bolo na Fančále postavené opevnenie okolo kostola.
V roku 1543 sa už dedina spomína ako opustená. Oproti mostu stálo ešte zopár stĺpov brán a kostol. V tom čase bol v dezolátnom stave aj kláštor v Piliši, ktorý 7. septembra 1526 vypálili Turci.

V rámci archeologického výskumu na Fančále sa našiel aj gotický kľúč. Nepotrebný ležal niekoľko storočí na mieste vchodu do niekdajšieho kostola.

zdroje:

EGYHÁZY-JUROVSKÁ, Beata. Archeologický výskum v Budmericiach.

EGYHÁZY-JUROVSKÁ, Beata. Zaniknutá stredoveká dedina Fančal.

BEÁTA VIDA Fundačný proces rehole cistercitov v Uhorsku

Tomáš Kopták Cisterciti na Slovensku

Mária Beláková Praslovanské a slovanské dedičstvo toponým západného Slovenska (Podunajská nížina)